Chcete vedieť, kde ste boli 19. marca minulého roku o 17:39:22? Väčšina z nás si to nepamätá, ale v databázach nášho hmýrenia je to zaznamenané. V tej istej sekunde bol Jozef K. na Námestí hraničiarov a pohyboval sa juhozápadným smerom, spolu s 56 ďalšími mobilnými telefónmi. Asi v autobuse.
Tieto informácie volajú po dátovom baníctve. Vyzbrojení úradnými, firemnými či nelegálnymi povoleniami sa do dátových baní spúšťajú sociálni jaskyniari, ale aj davy detektívov, žiarlivých manželov, špecializovaných firiem, väzenských orgánov a tajných služieb všetkých proveniencií. Medzi nimi sa motajú vedci, túžiaci objaviť magické rovnice dátových vesmírov.
Jedným z nich je Alessandro Marionetti, ktorý ako svoju dizertačnú prácu obhájil dôkaz sústrednosti pohybu milencov, smerujúcich k svadbe. Výskumom mobilných čiar v miliónovom Miláne ukázal, že 92% manželstiev medzi rodenými Milánčanmi uzatvorili ľudia, ktorí okolo seba krúžili roky predtým, ako sa spoznali. Ich zoznámenie sa nebol blesk z jasného neba, ale predpripravený dôsledok pravdepodobnosti. Keby ju niekto riadil, nezorganizoval by to lepšie. Marionetti tvrdí, že šanca na zrod lásky sa zvyšuje s podvedomým rozpoznávaním tvárí. Zamilovávame sa do už známeho.
Túto lákavú teóriu spochybnil s poctivosťou ozajstného vedca sám Marionetti, samozrejme až po obhájení titulu. Premiešal novomanželské páry zo svojej výskumnej vzorky náhodne medzi sebou a zistil, že v takmer rovnakom počte okolo seba krúžili aj ľudia z rôznych párov, čiary ich pohybov sa splietali cez prestávky divadelných predstavení či pri východe z metra. Ukazuje sa, že v meste okolo seba krúžime všetci. Tí, čo sa budeme milovať, aj tí, ktorí sa nikdy nezoznámime. To je štatistika mesta, konštatuje dnes už do módneho priemyslu sa presunuvší Marionetti.
Marionetti vo svojej práci upozornil na iný výskum, zhodou okolností tiež z Milána. Išlo o dopravnú štúdiu magistrátu, ktorá sa pokúšala mapovať pohyby fanúšikov po skončení futbalového zápasu. Podľa očakávania väčšina ich mobilných telefónov zamierila do žiariacich centier miestnych pohostinstiev, odkiaľ sa čiary rozptyľovali približne dve hodiny po ukončení zápasu.
To bol očakávaný výsledok. Šokujúce však bolo zistenie, potvrdené viacerými opakovaniami. Približne desať percent fanúšikov opúšťalo štadióny už cez prestávku. Nešli domov, ale sa individuálne roztratili po sídliskách, aby sa dve hodiny po zápase pripojili k ostatným.
Existuje jedno najpravdepodobnejšie vysvetlenie: futbal je alibi lásky. Ním sa zakrývajú praví muži. Preto je fanúšikovstvo temer výhradne mužská zábava. Túto hypotézu potvrdzujú aj predmety nájdené vo vreckách fanúšikov: zväzky prezervatívov a modré pilulky. Futbal a sex! Áno, ale až v druhom polčase. Povedal som si: to by bol skvelý názov pre blog.
Zatiaľ nevieme, či sa táto hypotéza potvrdí aj v iných krajinách. Nie je tiež jasné, či je mimomanželský sex výsadou futbalu, alebo sa potvrdí aj na balete či pri šachu. Znamená poloprázdne hľadisko v závere hry Rómeo a Júlia režijný neúspech alebo naopak vynikajúcu inšpiráciu? A nakoniec, chodí sa pre alibi aj na stranícke schôdze či do parlamentu? Predpokladám, že pri poslednom narazí vedecký výskum na ochranu úradných osobností.