Tam, kde sú odídení, je tiež priestor, aj keď iný, ako ten náš, v ktorom sme zvyknutí žiť. Je to priestor miliárd internetových stránok, mailboxov, Facebooku, Googlu či Skypu. Dá sa v ňom čítať, pozerať obrázky a filmy, počúvať muziku či hučanie mora v priamom prenose. Dá sa v ňom komunikovať písmom, slovom aj obrazom, anonymne aj adresne. Dá sa v ňom pohybovať a dá sa v ňom niekde byť.
Nie je celkom jasné, čo v internete znamená vzdialenosť. V našom svete je vzdialenosť cesta, ktorú musíme prejsť, aby sme sa dostali z miesta na miesto. Je rovnaká pre všetkých. Meriame ju v metroch, inokedy z sveteľných rokoch. To je pre nás ďaleko a tak snívame o červích dierach, cez ktoré si skrátime cestu. Internet je plný červích dier. Ak poznáme cestu, dá sa odvšadiaľ všade prísť na niekoľko krokov. Ak ju nepoznáme, musíme vyskúšať miliardy ciest. V internete vzdialenosť závisí od znalosti.
Ak odrátame svojvoľný pohyb počítačových vírusov, či autonómne operujúcich programov, svet internetu nemá vlastný život. Je len arénou, do ktorej chodíme žiť. Je pre nás knižnicou, divadlom, kaviarňou, pracoviskom, herňou. Poskytuje nám priestor pre všetky aktivity, pri ktorých si vystačíme s informáciami. Zo zmyslov využívame zrak a sluch, pretože tie dokážu spracovať nehmotné vstupy. Hmat, čuch a chuť ostávajú vypnuté, pretože k fungovaniu potrebujú fyzický kontakt. Internet takmer nevyužíva naše svaly. Zatiaľ celkom vylučuje dotyky.
Napriek tomu internet pokrýva veľkú, už dnes významnú časť našich aktivít. Sme v ňom schopní tráviť väčšinu bdenia, vykonávať prácu, konzumovať zábavu, milovať sa aj si ubližovať. To všetko bez tela. Akoby sme si vytvorili nový, nefyzikálny, nehmotný svet, ktorý napĺňajú iba informácie.
Zdá sa mi však, že to nie je úplne nové. O dualite tiel a duší, či hmoty a myšlienok rozprávajú filozofi prinajmenšom od staroveku. Lenže teraz sme skonštruovali prvú aplikáciu. A hneď pre všetkých.