O budúcich päťdesiatich rokoch vieme povedať iba to, že budú rýchle, premenlivé a informatické. Ak budeme ešte existovať, domy budú mať asi stále okná a autá štyri kolesá, ale programy, ktoré ich budú ovládať, sú mimo našej dnešnej predstavy. A to ani nespomínam oblasti, ktoré sú priamo informatickej povahy, ako peniaze, komunikácia či suverenita štátov.
V časoch mojej mladosti sa svet zdal nehybnejší. Ležalo na nás sovietske impérium, ktoré si nás vybojovalo vo vojne s iným tyranom. Nemalo s nami vizionárske plány, len kľud, ticho a predstieranie. S touto perspektívou sme sa narodili, chodili do školy, dospievali a zakladali rodiny. Zmena bola zamknutá na deväť zámkov. A všade strážcovia.
Mysleli sme si, že v komunizme prežijeme celý život. Práca bude zaručená a vo voľbách budeme vždy vyberať iba z jednej možnosti. Napriek tomu, často pod prahom vnímania, sa stále čosi dialo. Vo veľkej politike museli každý tucet rokov nastúpiť na obranu nehybnosti tanky. Maďarsko, Československo, Poľsko. V našich malých životoch sme zakladali filmové kluby a striehli na diery v cenzúre. Menili sme gramofóny za magnetofóny. Programovali počítače, ktoré boli vždy pár rokov pozadu. Nikdy to nie je tá istá rieka, varoval starý filozof utopistov, budujúcich koniec dejín.
Večné veky náhle skončili a odvtedy sa učíme žiť so zmenou. Či je nám to blízke či nepríjemné, každý mobil, keď ho ako tak zvládneme, sa pokazí a rovnaký už nezoženieme. Zanikajú cestovné poriadky, mapy aj notesy. Už si nič nepamätáme a nečítame návody. Našou dnešnou nehybnosťou je pohyb. Brehy, kedysi istota pevnej pôdy pod nohami, sa hýbu preč. Vyvrátili sme Hérakleita na ruby. Nevystúpiš dvakrát na ten istý breh.
To neznamená, že pokrok porazil Platóna. Pytagorova veta, rozpínavosť vesmíru, pravda sebeckých génov a česť budú existovať aj za päťdesiat rokov. Rovnako túžby, spriaznenosť a dúfajme, že aj láska. Ak budeme mať šťastie, nápor virtuality prežije aj tá fyzická.
Pre nás to bude stále ten istý svet. Aj keď ovládače budú iné. Ak sa nám technika vymkne z rúk, bude musieť na nás počkať. Pokiaľ nenájde iných klientov.
Jeden zo študentov mi odpovedal takto: Budúcnosti svojej kompetencie sa nemám prečo báť. Ak dôjde k nečakaným zmenám, my, informatici, sa ich dozvieme prví. Budeme ich autori.
Zdá sa mi, že žiť v zhode s zmenou je celkom optimistický návod pre všetkých.